Život Prešova
online
online
0 60. výročie presídlenia obyvateľov východného Slovenska do ZSSR nie je záujem
24.06.2007 Prešov
Prešov 24. júna (TASR) – Na počesť tohtoročného 60. výročia odchodu presídlencov (optantov) z východného Slovenska do bývalého Sovietskeho zväzu sa neuskutoční žiadne významnejšie spomienkové podujatie.Tajomník občianskeho združenia Koordinačný výbor reoptantov (KVR) SR so sídlom v Prešove Štefan Kruško trpko konštatoval, že „sme mimo záujmu oficiálnych miest“.
KVR podal projekt na Ministerstvo kultúry SR (MK SR) na usporiadanie odborného seminára za účasti aj zahraničných hostí a spojeného so stretnutím rodákov k 60. výročiu opcie. Projekt však MK SR odmietlo podporiť. Ako povedal Kruško, z ministerstva dostali čudnú odpoveď, že im to nepatrí do kompetencie a že „na také podujatia oni nemajú“. Dodal, že MK SR ich v minulosti už podporilo. \"Vždy mali, a teraz naraz nemajú, \" rozhorčil sa. Projekt však nepodporil ani Prešovský samosprávny kraj a ani mesto Prešov.
Štefan Kruško tvrdí, že ide o stále málo známu udalosť z povojnovej Európy, ktorá by si žiadala objasniť príčiny presídlenia a problémy navrátilcov. K opcii došlo na základe československo-sovietskej dohody z 10. júla 1946, ktorá dlhé roky nebola zverejnená. Podľa viacerých historikov bola opcia jedným z pokusov, ako vytvoriť po druhej svetovej vojne etnicky čistý spoločný štát len Čechov a Slovákov. Na báze bilaterálnej dohody medzi ČSR a ZSSR sa presídlenie týkalo volynských Čechov na Ukrajine a približne 13-tisíc obyvateľov východného Slovenska, ktorí si písali ukrajinskú, ruskú a bieloruskú národnosť. Prví presídlenci odišli v januári 1947 z obce Lukov. Ďalší z obcí Jakubany, Ľutina a Cigeľka a iných.
Presídlenie sa skončilo v máji 1947. Optanti nespokojní s pomermi v ZSSR sa postupne začali vracať do rodných východoslovenských dedín po približne 20 rokoch. Vrátilo sa ich viac ako päťtisíc. Doma dodnes majú problémy s integráciou, nárokmi na starobné dôchodky, s uznaním vzdelania. Po roku 1968, v čase tzv. normalizácie, mnohých aktivistov reoptantov vypočúvala Štátna bezpečnosť pre podozrenie, že sú nepriatelia Sovietskeho zväzu, keďže tam odmietli žiť.
Kruška však trápi aj fakt, že reoptanti sú podľa zákona o pobyte cudzincov bezmála na úrovni imigrantov z Kambodže alebo z Pakistanu. Pritom ide o domorodcov, alebo ich priamych potomkov, ktorí sa vrátili z Ukrajiny. Naopak, štatút zahraničného Slováka nemá na Ukrajine asi 4500 optantov alebo ich potomkov.
Kruško na túto tému napísal niekoľko kníh v ukrajinskom jazyku. K 60. výročiu vydal na vlastné náklady svoju desiatu knihu - v slovenčine – Domov v cudzine alebo Žili sme na Ukrajine. Oslovil tiež Ústav pamäti národa, aby sa touto problematikou zaoberal.
Kruško odišiel so svojimi rodičmi z obce Chmeľová v okrese Bardejov ako šesťročný a vrátil sa zhruba po 20 rokoch. KVR spoluzaložil v roku 1991.
KVR podal projekt na Ministerstvo kultúry SR (MK SR) na usporiadanie odborného seminára za účasti aj zahraničných hostí a spojeného so stretnutím rodákov k 60. výročiu opcie. Projekt však MK SR odmietlo podporiť. Ako povedal Kruško, z ministerstva dostali čudnú odpoveď, že im to nepatrí do kompetencie a že „na také podujatia oni nemajú“. Dodal, že MK SR ich v minulosti už podporilo. \"Vždy mali, a teraz naraz nemajú, \" rozhorčil sa. Projekt však nepodporil ani Prešovský samosprávny kraj a ani mesto Prešov.
Štefan Kruško tvrdí, že ide o stále málo známu udalosť z povojnovej Európy, ktorá by si žiadala objasniť príčiny presídlenia a problémy navrátilcov. K opcii došlo na základe československo-sovietskej dohody z 10. júla 1946, ktorá dlhé roky nebola zverejnená. Podľa viacerých historikov bola opcia jedným z pokusov, ako vytvoriť po druhej svetovej vojne etnicky čistý spoločný štát len Čechov a Slovákov. Na báze bilaterálnej dohody medzi ČSR a ZSSR sa presídlenie týkalo volynských Čechov na Ukrajine a približne 13-tisíc obyvateľov východného Slovenska, ktorí si písali ukrajinskú, ruskú a bieloruskú národnosť. Prví presídlenci odišli v januári 1947 z obce Lukov. Ďalší z obcí Jakubany, Ľutina a Cigeľka a iných.
Presídlenie sa skončilo v máji 1947. Optanti nespokojní s pomermi v ZSSR sa postupne začali vracať do rodných východoslovenských dedín po približne 20 rokoch. Vrátilo sa ich viac ako päťtisíc. Doma dodnes majú problémy s integráciou, nárokmi na starobné dôchodky, s uznaním vzdelania. Po roku 1968, v čase tzv. normalizácie, mnohých aktivistov reoptantov vypočúvala Štátna bezpečnosť pre podozrenie, že sú nepriatelia Sovietskeho zväzu, keďže tam odmietli žiť.
Kruška však trápi aj fakt, že reoptanti sú podľa zákona o pobyte cudzincov bezmála na úrovni imigrantov z Kambodže alebo z Pakistanu. Pritom ide o domorodcov, alebo ich priamych potomkov, ktorí sa vrátili z Ukrajiny. Naopak, štatút zahraničného Slováka nemá na Ukrajine asi 4500 optantov alebo ich potomkov.
Kruško na túto tému napísal niekoľko kníh v ukrajinskom jazyku. K 60. výročiu vydal na vlastné náklady svoju desiatu knihu - v slovenčine – Domov v cudzine alebo Žili sme na Ukrajine. Oslovil tiež Ústav pamäti národa, aby sa touto problematikou zaoberal.
Kruško odišiel so svojimi rodičmi z obce Chmeľová v okrese Bardejov ako šesťročný a vrátil sa zhruba po 20 rokoch. KVR spoluzaložil v roku 1991.
www.ZIVOTPO.sk
